Keď už v auguste, v plnom prúde našich posledných "letných práznin", baby začali stresovať, že keď si nekúpia šaty najbližšie dva týždne, zbláznia sa lebo už nekúpia žiadne, liezlo mi to dosť na nervy. U kaderníčky sa vraj objednávali už v máji, dva dni po tom ako sme si stanovili dátum, lebo vraj už nikde v meste nebudú mať voľné. No haha! Vlastne mi to všetko liezlo oveľa viac ako dosť na nervy...
Oznamká sme začali riešiť tiež už v auguste, lebo v septembri vraj na to už nebude čas. Cez facebook, samozrejme, ako inak. To, že tam viac ako polovica z nás nechodí, a preto sa nemohli zapojiť, tiež takmer nikoho nezaujímalo, veď nemáme čas! Hlavne, že sme ho v septembri mohli robiť skoro celé nanovo, lebo každí potom vedel už len frflať, čo sa mu na tom nepáči. Tak či tak sa ani dnes takmer nikomu nepáči.
Keď sme v septembri začali chodiť do školy, nehovorilo sa v podstate o ničom inom. Na moje počudovanie, výber témy nebol to najzložitejšie. Čo sa bude jesť, čo sa bude tancovať, čo za scénky vôbec budeme hrať nám dalo poriadne zabrať. A to by ste ani neverili ako sa dokáže 30 dospievajúcich ľudí poťahať za vlasy len ohľadom pesničky, ktorá má hrať pri slávnostnom nástupe. Veď to samozrejme môže pokaziť celý dojem zo stužkovej!
A čo sa týka financií, by som najradšej ani nedokončila vetu. Od Kvinty, teda piatej triedy na osemročnom gymnázium sme sa skladali každého polroka najprv po 500 slovenských korún, neskôr 20 euro a v poslednom ročníku po 30 euro. Aj tak náš rozpočet očividne ukazuje, že budeme musieť doplácať. A to každý vzlyká, že je kríza a rodičia pomaly nemajú čím naplniť žalúdky svojich detí. A my si ideme užiť jeden večer "vstupu do dospelosti" za viac ako 4000 euro.
Najhoršie na tom je, že teraz si dávam šiť šaty mojich snov za minimálne 100 euro aj ja. A topánky si tiež kúpim tie na najvyšších podpätkoch aby som v ten večer mohla cupitať ako dáma, riskovať vytknutý členok a cítiť sa celý večer nepohodlne, vlastne hlavne preto aby som sa pridala k všetkým tým "normálnym" babám a splynúť s davom. A to aj napriek môjmu postoju k tejto veci. A ešte horšie je, že sa na to celkom teším a som už poriadne nervózna na to, keď si s mojimi spolužiakmi poriadne hlasno odblákam NAVŽDY SA ZACHOVÁ.... Veď zostáva mi vôbec aj niečo iné??