A chceme plávať proti nim.
Tak veľmi to chceme dokázať,
niečo dokázať.
Byť niečím.
Chvália nás za myšlienky iných.
Nútia nás poznať ich,
platia nás za ne.
Pritom nemáme na vlastné.
Nevieme čo je biele
a čo čierne,
čo si zvoliť,
ani len koho voliť.
Čierne, čiernejšie, najčiernejšie.
Všetko tam speje.
Všade samí sebci,
lebo len sebci to dokážu.
A vraj my sme tá budúcnosť,
ktorej sa najviac bojíme.
Tá, ktorú nemáme.
Čakajú, že to zmeníme.
Cítime to,
trápi nás to
a chceme,
tak veľmi chceme.
A podliehame kvetom zla.
Dnešným kvetom zla.
Jedine v nich poznávame nás.
Berieme ich stále viac a viac.
Trápiť, nás to trápi,
ale staráme sa len o cestičku vo vlasoch.
Sme nič.
A takto nič aj budeme.